Rekomendácia:
Kedysi po nástupe totality utekali ľudia na západ cez Šumavu. Cez močariská a motivovaných pohraničníkov. Tí prví utekali aby vôbec prežili zmenu režimu a vonku spočiatku o nich bolo relatívne postarané buď ich priateľmi alebo aj úradmi. S ich rastúcim počtom a zmenou motivácie na ekonomickú už toľko nadšenia nespôsobovali a tak končili v lágroch. Následkom prevratu sa západná hranica posunula na náš východ aj s následkami. Už máme aj u nás utečenecké lágre a na rozdiel od našej západniarskej skúsenosti sa s imigrantmi naozaj nebabreme. Azyl ani náhodou. U nás na východe sa síce po neozbrojených a uštvaných utečencoch nestrieľa, ale ani nemeckí grencáci po tých našich vtedy nestrieľali - na rozdiel od vtedajších hrdinských obrancov socialistickej vlasti, po ktorých sú bez hanby nazvané námestia doteraz. Málokto už dnes vie, že pohraničníci neboli súčasťou armády. Tá by sa k streľbe do bezbranných civilistov neznížila. Mala brániť štát či vlasť pred útokom zvonka, nie strieľať vlastných. Hraničiari patrili pod ministerstvo vnútra, a to veľa vysvetľuje. V prípade hroziacej vojny sa mali hrdinsky stiahúť do vnútrozemia udržiavať tam poriadok, lebo v streľbe do bezbranných už mali prax. Papaláši nemali strach z nepriateľa, s tým by sa za 30 strieborných v hotovosti dohodli kedykoľvek. Mali strach z vlastných a dobre vedeli prečo na 1. mája boli ich tribúny pod červeným plátnom spredu chránené zaveseným oceľovým pancierom, spoza ktorého im trčali iba ich podlé hlavy. Ibaže na našej východnej hranici to už nie je pásmo zúfalých pokusov o únik a streľby s vidinou mimoriadnej dovolenky. To už je čistý kšeft colníkmi počnúc. Na pokyn ukrajinskej mafie sa vypne hraničný scanner, aby prešli väčšie zásielky, ináč nebude železná ruda, a Slovensko hrdinsky - drží ústa. Nikoho nezaujíma kde zrazu zobrali miestni ľudia peniaze na luxusné domy a autá. Jedným smerom putujú imigranti, cigarety a palivá, opačným smerom kradnuté autá a odhalení mafiáni a agenti. A každý z toho niečo má. Všetci sú spokojní okrem tých, čo na hranici už nevládali držať krok so skupinou a boli prevádzačmi ponechaní svojmu osudu. Ak sa to stalo v zime, nájdu ich telá na jar. Podľa súčasných zákonov sa o telo musí postarať miestne príslušná samospráva, teda dedina v katastri ktorej bolo telo nájdené. A tak v odľahlých kútoch cintorínov na našom východe začínajú zaberať miesto hroby neznámych ľudí. Sú pochovávaní so všetkou úctou a pietou. Boli to predsa ľudia a dedinčania sú úprimne veriaci, aj keď za vykopanie hrobu a farára nad jamou nemá kto zaplatiť. Nik ani nevie koľko prípadných moslimov sa vďaka nepatričnému postupu nedostalo do ich neba. Nik nevie odkiaľ bol ten práve pochovaný človek. Ako sa volal, odkiaľ bol, ako bol starý, či mal deti, príbuzných. A kto to vlastne bol a prečo utekal. A ktorá hyena mu pobrala všetky cennosti, papiere a nechala ho zomrieť samého kdesi v pásme nikoho. Zostane iba hrob bez mena. Niekedy sa stáva, že po čase sa po zmiznutom začnú zháňať jeho príbuzní. Polícia, fotografie nájdeného tela, analýzy DNA, a niekedy sa aj zadarí hrob či jeho užívateľa aj pomenovať, ale transport pozostatkov ešte nik nežiadal. Predpisy a peniaze. Niektorí aspoň hrob dajú upraviť. Aj títo. A o jednom takomto hrobe je aj táto poviedka.
Prišli na starom modrom žigulíku, čo ho v Rusku volajú kopejka, s miestnou ŠPZ. Boli snedí, štíhli, asi Indi, Pákistanci či z Bangladéša (prakticky je to jedno). Presne vedeli ktorý hrob to hľadajú, a keď miestnemu farárovi dali k nahliadnutiu papiere od polície, ochotne ich zaviedol k nepomenovanému hrobu. Prvý sa ozval miestny hrobár, že mu nik za prácu nezaplatil a farár sa skromne pridal. Spýtali sa na sumu a bez debát im ju veľkými zaplatili. Farár aj hrobár vzápätí preklínali svoju skromnosť, keď nimi boli zdvorilo odprevádzaní z cintorína. Cudzinci potom z kufra kopejky vybrali balík v hnedom papieri a jeden z nich ho pod pazuchou niesol k hrobu. Farár utekal na faru s oknami do cintorína a hrobár sa prikrčil do krovia pri bráne šmírovať vo všetkej počestnosti. Čakali aký obrad sa bude konať. Konal sa jediný. Z balíka vybrali čierny hranol a položili ho za miesto, kde asi mal hlavu pochovaný. Farár vytiahol mobil a vyfotil si to. To bol celý obrad. Iba jeden z tých astenických ľudí sa rukami jemne zvrchu dotkol hranola než odišli. Naskladali sa do kopejky, farár si vyfotil ŠPZku a hrobár sa snažil si ju zapamätať. Odišli a farár sa hnal na cintorín. Pri bráne kresťansky pomohol povstať hrobárovi z krovia, lebo mu v dlhom drepe zdreveneli kolená, a spoločne sa pobrali k novému náhrobku. Mal rozmery 10 x 40 x 90 cm, ako to uviedol večer farár v svojom hlásení nadriadenému. Meral to hrobár, mal pri sebe zvinovací meter na nebožtíkov vždy. Náhrobok bol podľa opisu čierny. A nebol vôbec lesklý. A nebol na ňom žiadny nápis. Z toho obidvaja usúdili, že ešte bude potrebné tam meno pochovaného doplniť, ale hrobár ho nevedel a farár si ho nepamätal. Aj tak zavolali miestnemu kamenárovi skrývajúceho sa pod hlavičkou firmy "Umelecké spracovanie kameňa s.r.o. " a tešili sa na províziu z dohodeného kšeftu. Veľmi zamestnaný kamenár s.r.o. sa prestal pri telke špárať v nose a hnal sa za prvým kšeftom tento mesiac, aby sa po chvíli s vypleštenými očami hnal na faru. Skúsil totiž do zadnej strany toho kameňa "len trocha zarýpať", aby zistil jeho tvrdosť. A nič. Postupne si zničil všetky dlátka a kameň nemal ani škrabnutie. V zlosti použil drahý diamantový hrot a zničil si ho tiež. Keď zúrivo kopol do náhrobku, skopol si palec tak, že druhý deň mu musel doktor strhnúť necht na modročiernom gigantickom palčisku. Mesiac musel chodiť v papučiach a na útočnej pravej si musel vystrihnúť dieru pre svoj maxipalec, ktorým spočiatku zakopával do prahov dverí a ich rámov. Pri každom zakopnutí uvidel okrem hviezdičiek aj ten náhrobok, preto mu neschádzal z mysle. Farár o jeho zistenia obohatil svoju správu nadriadenému a čakal na ďalšie pokyny. Ráno si spomenul na fotku ŠPZky toho ich auta, nuž sa vybral za miestnymi policajtmi niečo vyzvedieť. Ochotne mu za odpustenie hriechov chamtivosti spáchaných neprávom uloženými pokutami bez blokov začali lustrovať na MV nete to auto. Lenže podľa policajnej evidencie žiadne také auto neexistovalo. Značka patrila zrušenej škodovke, bola riadne odovzdaná a modrá kopejka na fotke v evidencii takisto žiadna nebola. Ani záznam o dákom neznámom, pochovanom v ich katastri. Nech sa farár dušoval ako chcel, policajti nad fotkou v mobile iba múdro pokyvkávali nakrátko ostrihanými hlavičkami a urobili to, čo zvyčajne robia, ak sa vyskytne problém, ktorý treba riešiť rozumom: nič. Farár im teda vrátil naspäť ich hriechy a zadumano sa pobral domov. Hrobár takéto možnosti nemal, ale začal pátrať po svojom: v krčme, po tetkách a babkách, čo za záclonami striehnu na každý pohyb vonku a ktoré skôr či neskôr aj tak bezmocné skončia v jeho rukách. A vedia to. A tak zistil, že kopejka najprv išla smerom na východ, ale potom že vraj za poslednými domcami dediny odbočila doľava na poľnú cestu, skratku čo vedie cez kopec iba do susednej dediny. Vydal sa po jej stopách. A naozaj, našiel na odbočke stopy pneumatík vedúce do kopca. Nevedel prečo, ale vydal sa po týchto stopách, aby sa vrátil do krčmy s poplašnou správou : za vrcholom kopca stopy končili. Nebolo tam nič. Ani auto, ani stopy. Ako keby sublimovalo alebo ho odniesol vrtuľník. Iba od dažďa čisto vyhladená poľná cesta. Zatiaľ čo sa krčmoví borci vybrali si to overiť, hrobár obohatil farárove čudné poznatky o tie svoje. Jeho záver bol, že je za tým diabol. Farár ako inteligentný a vzdelaný muž v nebo či peklo neveril, ale bol profík platený za ich propagáciu, nuž mu neprotirečil a radšej mu nalial. Rovnako pochodili krčmoví neveriaci Tomáši, ibaže si to pitie museli zaplatiť sami. Večer to vybľabotali manželkám ako ospravedlnenie neskorého príchodu netušiac, že dámsky informačný systém už dávno touto informáciou disponuje a má ju už aj spracovanú a vyhodnotenú. Už aj mali prijatý postup ako ďalej: nezasahovať, pozorovať. Aj farár dostal v ten istý deň kódovanú odpoveď nadriadených : Omnia tempus habent - in omnia paratus. A tak sa čakalo čo bude. A ono nič. Ani len obyčajné dvojhlavé teľa sa nenarodilo, žiadny prameň nevyschol, ba ani miestna striga sa nenaučila lietať z humna na metle a skončila s vyrazeným dychom a zarazenou rúčkou v - špitáli, kde dostala aspoň základnú letovú inštrukciu, že metla nie je skákadlo a preto sa drží vodorovne. Pomaly všetko utíchlo, na všetko sa našlo vysvetlenie, poväčšine alkoholové. Len kamenár ešte nebol doliečený, pracovné fidlátka mal doničené a na futbal už mohol navždy zabudnúť. A bolo by sa pomaly na všetko zabudlo, len jedna vec tomu stále bránila: ten matný čierny náhrobný kameň bez nápisu. A tak sa mu radšej vyhýbali. Aj tak bol kdesi vzadu pri múre na veľkom prázdnom mieste, kde sa bude pochovávať snáď až o sto rokov, tak načo tam chodiť.
Začalo sa to pár dní na cintoríne pred Dušičkami detským hláskom: "mama pozri, to som ja !" a mama upratujúca hrob rodičov bolestivo narovnala chrbát a začala sa obzerať odkiaľže to jej dcéra volá. Išla po zvuku až do tej nepoužívanej zóny vzadu a tam jej dcéra v detskej naivite sedela na zemi pred tým záhadným hranolom. Ale hranol smerom k dievčatku už nebol matný. Pri pohľade spredu bola tá čierňava nekonečne hlboká v priestore a v strede bola pohybujúca sa priestorová socha dcéry. "Tam nesmieš sedieť, to sa nepatrí!" A ako sa k dcére zohla a chytila ju za ruku, všimla si, že priestorový obraz jej dcéry je akýsi iný a seba tam vôbec nevidela. A obraz sa začal pomaly meniť nezávisle na pohyboch dcéry. Z dieťaťa sa postupne stávala mladá slečna, vzápätí vyhrala boj s pubertou, zmenila sa na krásnu ženu a postupne starla, až obraz pomaly stmavol a objavil sa veľmi vzdialený dátum. Rok, mesiac, deň, hodina, minúta. Po pár sekundách aj dátum zmizol v priestore a náhrobný kameň sa vrátil do pôvodnej podoby. Čierny, matný, mŕtvy. Mame zovrelo srdce predtucha a dátum sa jej vpálilo do pamäte. Uchmatla decko za ruku a s naježenými chlpmi na chrbte utekala k ich autu za bránou cintorína. Iba so šťastím doviedla auto pred ich dom a obidve utekali do bezpečia domova. Mame bolo jasné čo znamená ten dátum: čas smrti jej dcéry. Nasadila tradičný východný liek - stakan domácej pálenky a aj keď pri nalievaní trasúcimi sa rukami kopu vzácnej medicíny porozlievala, zabralo to a začala triezvo rozmýšľať. Dátum bol veľmi vzdialený a bolo matematicko-biologicky jasné, že sama sa toho dňa nedožije. To ju trocha ukľudnilo. Dala si ešte stakan a začala logicky rozmýšľať. Najprv musí zistiť, či dcéra pochopila, čo jej ten kameň povedal, a čo to s ňou urobilo. Našťastie ju nezobrala k psychológovi, ako by to istotne urobil mestský človek a skončil by aj s jeho príbehom na psychiatrii. Zavolala si ju a začala nenápadne vyzvedať. Na jej prekvapenie dcéra v pohode odpovedala, že kameň jej ukázal ako bude vyzerať, ako bude žiť a kedy zomrie. A že aj počula či cítila pri tom kameni také zvláštne zvuky, akési hlboké akordy, a bolo jej veľmi dobre. A brala to úplne normálne a samozrejme. Deti sú nepopísaný papier, a pokým sa od nás nenaučia, že smrť je strašná, tak im nevadí. Keby naše staršie deti, o nás nehovoriac, videli ako sa zarezáva ovca na Kavkaze tak by zamdlievali. Pre tamojšie deti je to dôvod k radosti, lebo bude nasledovať dobré jedlo. Tlieskajú ručičkami a my ich preto pokladáme za bezcitných barbarov. A sú národy a viery ( nie náboženstvá ), kde smrť je logická, samozrejmá a vítaná, najmä ak nasleduje reinkarnácia. Matka si oddýchla, lebo dcéra fungovala úplne normálne, žiadne trhané pohyby či iné vonkajšie príznaky duševného poškodenia a bola dokonca akási pokojná a vyrovnaná. A tak si matka naliala tretí stakan a o chvíľu bola taká aj ona. Podotýkam, že ako stakan sa tam používa starý pohár od horčice. Starší ľudia si ho ešte pamätajú. Bol z hrubého skla a mal objem okolo troch deci. Na druhý deň ráno matku napadli dve veci: musí dokončiť upratovanie hrobu, kvôli čomu vlastne na tom cintoríne bola a v panike tam všetko zabudla, a dôkladne si prezrieť ten kameň. Zistiť čo to bol za hlúpy trik, na ktorý obidve tak hnusne naleteli. Auto preventívne zaparkovala čumákom dopredu a hneď pri bráne. Najprv išla k ich rodinnému hrobu. Všetko bolo ako to nechala, ani kanvu jej nik neukradol. Čiastočne si vydýchla a začala sa odhodlávať k prieskumu čierneho náhrobku. "V najhoršom sa dozviem kedy zomriem. Keď to kameň povedal dcére, mal by to povedať aj mne. To by sa aj patrilo. A aj tak to nezmením" pomyslela si a vopred zmierená s výsledkom sa pomaly blížila k náhrobku. Celý ho obišla. Bol mŕtvy, matný, čierny a na dotyk úplne studený, aj keď naň svietilo od rána slnko. A nerobil nič, ani keď ho začala čím ďalej hlasnejšie prosiť. Keď zbadala, že sa jej smerom začínajú obzerať ľudia tiež upratujúci hroby, rýchlo sa skrčila do drepu, ale stratila rovnováhu a sadla na zadok rovno pred tým kameňom tam, kde predtým sedela jej dcéra a takmer si kolenami vybila zuby. A vtedy kameň zapol 3D video v lepšom ako vysokom rozlíšení. Začala cítiť veľmi hlboký ukľudňujúci akord prenikajúci celým jej telom, predná strana kameňa sa prehĺbila do čierneho nekonečna a začal bežať film života. Jej života. Videla sa ako decko na záhrade rodičov a mala tie isté príjemné pocity ako vtedy. Aj kvety a trávu pod bosými nohami cítila, aj pocit bezpečia z prítomnosti rodičov. A film pokračoval ďalej až po včerajší deň a pocit úzkosti, keď s dcérkou utekali z cintorína. A pokračoval ďalej a ďalej. Videla sa v situáciách, o ktorých ani len netušila, že môžu nastať. Ale aj jej film končil dátumom pomaly sa strácajúcim v čiernom nekonečne. Kameň zmatnel, audiencia skončila. Precitla do reality a uvedomila si, že sedí na mokrej tráve pred matným čiernym hranolom. Keď vstávala, vytrhla zovretým zadkom pruh porastu z hrobu, ale na to prišla, až keď doma vystupovala z auta a na sedadle našla zasedený pruh čerstvo vytrhnutej trávy. Ale bolo jej to úplne jedno. Aj to, že dedinčania o nej hovorili, že išla po cintoríne s neprítomným pohľadom v očiach a trsom trávy v riti. Už vedela svoje. A jej dcéra to na nej okamžite zbadala a usmiala sa na ňu. Nepýtala sa. Vedela, že aj mama už vie a povie jej to keď to bude treba. Tak vznikli prvé vídme. Od toho dňa sa ich správanie zmenilo. Boli pokojné, vyrovnané, zmierené a veľmi dobre sa rozumeli. Dcéra nevyzvedala. Vedela, že mama raz zomrie a vedela aj, že mama vie kedy a povie je to zavčasu. Nebol dôvod k obavám z budúcnosti. Obe vedeli aké epizódy ich ešte čakajú a s akým koncom. Aj o iných čo-to vedeli, ak sa vyskytli ako účinkujúci v ich filme. Niektorí ako komparz, niektorí v epizódnych roliach a zopár jedincov aj v hlavných úlohách. Dcéra napríklad neskôr v škole pozorovala svojho budúceho manžela ako ho naháňajú a bijú jeho silnejší spolužiaci, lebo vtedy bol ešte v roli bifľoša a preto outsidera. Nebola si istá či nemá zasiahnuť, ale logicky jej vyplynulo, že tak to predsa má a musí byť, aby sa film naplnil, a každý jej zásah by to mohol zvrátiť. Až o niekoľko rokov neskôr sa vykašľala na logiku aj na predpovedanú budúcnosť, to keď už ho mlátili naozaj, a utekala mu pomáhať a kričať o ratu. Možno mu tým aj zachránila život, ale každopádne sa vtedy zoznámili. Ten prekliaty kameň to vedel dávno, že to tak bude. Keď jej to došlo, urobila odvtedy čo ju práve napadlo a nelámala si ničím hlavu. Tak to malo a má byť. Kameň neprekabátiš. Vie dopredu aj to, že ho chceš prekabátiť, lebo tak to malo a má byť. Istá forma duševnej vyrovnanosti, pokoja a vyššieho vedomia sa odzrkadľovala aj na jej tvári a správaní sa. Bola jednoducho pokojná a krásna, presne tak, ako ju ukázal kameň jej mame. Je zvláštne ale známe, že ľudia ktorí už vedia, že sa blíži ich smrť, svojím spôsobom opeknejú - nie, to nie je ten presný výraz. Začne sa im v tvári odzrkadľovať čosi ako zmierenie, vyrovnanie či dokonca duševná pohoda a pozerajú sa na ostatných akoby z nadhľadu. Aj ja som sa videl z nadhľadu, keď som sa váľal v špitáli. Vzniesol som sa nad pelech, videl som tam toho dole v akomsi modrastom svetle, bolo mi dobre a pobehovanie tých ľudí dole okolo mňa mi bolo nepríjemné, vyrušovalo ma to v pokojnom a príjemnom odchode. Napokon som sa vrátil do toho svojho tela, ale nebol som rád, bol som naštvaný na tých okolo. Kto vie, možno keby vedľa ležal dáky urastený krásavec, vliezol by som si doňho. Ja viem, endorfiny. Ale bolo to fajn. Aj ľudia, ktorých som videl umierať po nehode rozrezaných od plechov auta nekričali od bolesti, ako by jeden očakával. Boli pokojní, vyrovnaní a tak akosi nad vecou než po chvíli zomreli. Keby príbeh ďalej nepokračoval, musel by sa volať vídme. Mama a dcéra. Ale volá sa vídmi. Mnohí až všetci. Teda schopnosť vedieť sa musela rozšíriť. Dcéra by to neprezradila na mamu nikdy. Musela to teda vyslepačiť jej mama. Asi vtedy, keď si ju predvolalo predstavenstvo dámskeho klubu, očakávané bolo zapieranie. Ibaže mama skôr než sa jej spýtali na nový spôsob cintorínskej prírodnej liečby hemoroidov im v pohode povedala všetko. Bola nad nimi, nad vecou. Bola vídma - na rozdiel od nich. Pokora mamy skryto brániacej dcéru sa nedá opísať a už vôbec nie tvorom, čo pokoru nepoznajú a darmo budú chodiť po cmiteri s trsom trávy - a už vôbec nie v ruke. A tak sa mama a dcéra neskôr mierne a potichu zabávali na tých dámach, čo si sadali do postupne vysedenej jamy pred matným hranolom úplne zbytočne. Chýbala pokora. Farár poctivo písal hlásenia, ale rozhrešenia od alibistických nadriadených sa tiež nedočkal. V noci si aj on vyskúšal sadnúť do tej vysedenej jamy, keď odtiaľ predtým vyhnal hrobára. Jediný rozdiel bol, že hrobár si vlka ráno musel tajne múkou zažehnávať, a pán farár sedel v roli mučeníka v lavóri s teplou vodou. Prísť tam, Michelangelo by siahol po štetci, hrobár po palici. Ináč nič. Iba zo špitálu prepustená striga začala letové testy pozemným rolovaním, tentoraz už s metlou v správnej letovej polohe. A práve kamenár čo sa vlastným palcom ako prvý s kameňom bližšie zoznámil, objavil tajomstvo pokory, keď sa už vyliečený a pokorný prišiel cestou z krčmy s kameňom porozprávať. Kameň mu po vysvetlení dôvodov konania a slzavom opise jeho palcového utrpenia odpustil a ochotne mu prezradil jeho budúcnosť. Prvý vídmy sa obrátil na podpätku, vrátil sa do krčmy a všetko okrem svojho dátumu vykrámil. Tak vznikla druhá bunka vídmych v tej dedine a bľabotavé výhovorky jej členov pri návrate domov tentoraz mali na trest odkladný účinok. Začala sa pestovať nočná cintorínska turistika s videom. Ale kameň nenaletel každému. Priniesť si napríklad skladaciu stoličku alebo vankúš pod zadok nie je zrejmým znakom pokory. Karimatky toleroval. Takisto kameň neumožňoval skupinové sedenia. Jedného blízkeho príbuzného zniesol, ale ten sa vo veštbe sám nevidel. Budúcnosť sa týkala iba toho, komu to kameň chcel sám vyjaviť. A tak sa začali hľadať príčiny mnohých odmietnutí. Prvou bol nedostatok pokory, hneď potom nepripravenosť prijať veštbu bez následných protestov. Kamenárov palec bol prvý ale zďaleka nie posledný poškodený útočný prostriedok, ale kameň bez problémov odolával aj sekere aj krompáčom a vždy útočník od neho odišiel poznamenaný vlastným náradím. Najčastejšie sa krompáč uhol a usekol necht na palci na nohe, sekera sa od kameňa odrazila ako od gumy a investovanú energiu útočníkovi vrátila naspäť až mu na čele od tupého konca sekery hrča navrela, nech sekol ktorýmkoľvek koncom. Kameň očividne nechcel nikoho zabiť. Dedinčania sa začali štiepiť na skupinu vídmych a tých ostatných. Najprv skupinky zasvätených spolu nekomunikovali, ale navzájom sa ľahko spoznávali. Postupne začali splývať navzájom ako oká na mastnej polievke zo špikového vývaru. Medzi ľuďmi začala vládnuť neskutočná pohoda. Nemalo zmysel sa vyhrážať susedovi, že ho zabijete, keď on aj Vy ste vedeli ako to v budúcnosti dopadne. Ak sa naozaj vyskytol problém a účastníci konania si už nepamätali ako to dopadlo, stačilo samostatne zabehnúť za kameňom a večer to v krčme zapiť. Nemá zmysel sa pokúšať zmeniť osud. Napokon zostali iba dvaja nevyvolení: farár a hrobár - tomu bolo jasné prečo ho kameň nemá rád. Miesto toho aby zasypal pred kameňom vysedenú jamu a zabránil v budúcnosti, aby na pochovanom vysedávali aj ťažkí dedinčania, pokúsil sa o vlastné kšeftovanie. Nechal jamu jamou, na hrob umiestnil lavičku a chcel vyberať vstupné. Kameň samozrejme prestal fungovať a nepomohlo mu, ani keď lavičku vrátil do parku pred miestnym úradom a úporným sedením pred kameňom si uhnal riadne vlčisko. Kameň opovržlivo mlčal. Farár ešte nedostal ďalšie pokyny, a keďže nechcel budúcnosť stráviť misijnou činnosťou v najbližšej cigánskej osade, dodržiaval síce staré, ale doposiaľ platné pokyny nadriadených. Napokon sa dedina skladala iba z vídmych a páriku zatrpknutých vyvrheľov, čo sa dovtedy pokladali za nepostrádateľné šedé eminencie dediny a kamenára kolektívne nenávideli. On to o nich od kameňa vedel, oni nevedeli nič. Dedina a vzťahy ľudí v nej sa vďaka kameňu zmenili na nepoznanie. Kľud, mier, pohoda. Jediné tabu platilo: dátum je každého osobná vec a pokladalo by sa za krajne nevhodné sa naň niekoho spýtať. Nik to ani neskúšal, lebo by ho sám tiež nepovedal. Všetci mali o svojej budúcnosti jasno. Mali presne rozplánované kedy čo urobia aby po nich nezostali resty či dlžoby, ako a kedy sa postarať o deti a príbuzných, za volant auta sadali kľudne aj keď v telke všetkých varovali pred poľadovicou a vôbec sa nebáli lietať s nízkonákladovými spoločnosťami. Niektorí mladí sa dokonca zamestnali ako kaskadéri na dobu určitú a všeobecne sa znížili náklady na lieky. Krčmové bitky úplne prestali. Povrávalo sa, že neočakávané rozchody sľubných párov boli spôsobené tým, že si povedali svoje dátumy a tie boli značne rozdielne. U spoločne žijúcich veľmi starých ľudí sa to potichu aj predpokladalo, najmä keď babka začala chodiť uplakaná a dedo sa ešte búchal do pŕs. Keď osamelo žijúca vdova mimo sezónu vyumývala okná, upratala, kúpila igelit na zakrytie podlahy a nechala vyčerpať poloprázdnu žumpu, bola pre ostatných jasná. Nastal jej čas a bol s tým zmierená. Ale vo všeobecnosti to súkromie dátumu platilo. Ľudia si začali vzájomne veriť. Boli pokojní, vyrovnaní a nedokázali ich nahnevať ani prepadové kontroly kukláčov a razie na drogy, lebo ináč si ich náhlu zmenu správania v tých svojich malých holých hlavičkách miestni fízli nedokázali vysvetliť. Ľudia ich dokonca začali na ulici zdraviť, a to ich po opakovaných neúspešných drogových raziach a televíznych blamážiach uvádzalo do stavu zúrivej služobnej bezmocnosti. Nemohli chápať čo je to zdvorilosť vídmych vôči tým ostatným a pokladali to za výsmech. A možno aj právom. A bolo by to tak aj zostalo, keby tí dvaja poslední nedali hlavy dokopy a nezačali hľadať dôvod, prečo práve ich a iba ich kameň nemá rád. Hrobár rozmýšľal, farár dumal. Dôkaz hlbokej pokory si sám liečil v lavóri, hrobár sa liečil dokonca dvakrát, v tom to nebolo. Kamenár dokonca kameňu ubližoval a predsa ho napokon zobral na milosť. Ani to nebolo ono. Tak čím sa oni dvaja od ostatných líšili ? A farár na to prišiel, keď si znova a znova pred spaním prehrával tú scénu príchodu pozostalých. Peniaze. To bolo to jediné, čím sa líšili od všetkých ostatných dedinčanov. Vypýtali si od tých pozostalých peniaze, ale vôbec sa nespýtali koho to tam vlastne pochovali. Kto to bol, prečo odišiel, prečo ho hľadali a našli až u nás. Iba zobrali vypýtané peniaze a odišli. Pieta ako hrom a rovno na cintoríne. A hrobár to ešte prikŕmil tou lavičkou na prenájom. Iba tým to mohlo byť. Keď si celú scénku s tými čudnými ľuďmi znova predstavil, uvedomil si, že o peniazoch prvý začal hrobár, on sa iba pripojil, aj keď s vyššou sumou. On to začal, iba on to môže napraviť, a s tým aj zaspal. Ráno si povolal hrobára a začali to preberať. Hrobár mu dal za pravdu, ale nevedel ako sa kameňu votrieť, a sedieť tretíkrát v jame po neblahých skúsenostiach odmietal. Sedenie v jame ani nebol vhodný spôsob ako účinne oľutovať svoju chamtivosť. Ale farár vedel. Protikladom chamtivosti. Hrobár ale peniaze nezvykol tezaurovať, bolo teda treba zvoliť inú variantu, a farár ju našiel. Jediné čo hrobár mohol poskytnúť bola práca, farár peniaze mal. A tak farár kúpil všetko potrebné a hrobár dal do poriadku nielen vysedenú jamu. Hrob vyvýšil, ohradil a zakryl príšerne drahou žulovou doskou. Po týždni hektickej práce bolo všetko hotové. Dali si päť a na fare zapili ako s kameňom vyjebabrali, lebo žiadnym pocitom ľútosti netrpeli a k pokore mali po tomto úspechu ešte dalej ako predtým. Teraz bolo treba nájsť spôsob ako nadviazať kontakt s kameňom, nuž sa dohodli, že sa ráno stretnú na cintoríne. Nedošlo im, že tou žulovou doskou oddelili ľudí od kameňa. Nedošlo im, že oddelili kameň od ľudí. Nedošlo im, že kameň bez ľudí nemá zmysel. Nedošlo im, že všetko nenávratne zbabrali.
Ráno pred cintorínom zastala modrá kopejka. Chvíľu postála, posádka vystúpila a vrátila sa s balíkom v hnedom baliacom papieri. Potom odišla smerom na východ, ale hneď za dedinou odbočila. Farára aj hrobára našli poobede objímať sa na mieste, kde predtým stál matný čierny hranol. Mali prázdne oči a bez použitia sily ich nebolo možné od seba oddeliť. Z kómy spôsobenej pravdepodobne silným psychickým šokom sa už nespamätali a po patričnom odbornom ošetrení v okresnom špitáli na druhý deň zomreli. Nikoho z vídmych neprekvapilo, že pitva nepreukázala žiadne cudzie zavinenie. Na mieste zostal iba nádherne upravený hrob bez náhrobného kameňa. Vídmi to čakali už dávno...